Voľba života

Zdieľať cez e-mail
Stiahnuť
Vytlačiť

"Ja a moja manželka sme si vybudovali pekný domov. Trvalo nám to pár rokov. Dobre, boli sme mladý pár a nemali sme veľa peňazí."

Ale keď sa nám narodili deti, priniesli so sebou požehnanie a náš domov sa naplnil radosťou, rastlinami a vôňou piatkového večerného varenia jedla pred sabatom. Viete čo? Moja manželka je stále taká krásna presne ako v prvý deň, keď sme sa stretli. Niekedy, keď sa na mňa usmeje, stále vidím to mladé dievča, do ktorého som sa zamiloval a snažím sa nájsť si niečo okolo domu, čo by ma zamestnalo, aby nevidela, že sa červenám.

Na prvom poschodí nášho domu som pre ňu postavil materskú školu. Áno, chcela sa starať o deti, tak som jej postavil materskú školu. Steny sú farebné a zo stropu visia mobily hrajúce uspávanky. Na dvore sú hojdačky, umelý trávnik a pieskovisko. Do materskej školy prichádzajú deti, veľa detí, a moja manželka ich víta s otvorenou náručou. Každé ráno ma budí jej spev a ich smiech. Zídem dolu schodmi a zo strany ich pozorujem. Sú tak malé a nadšené. Čo vedia o bolesti a chorobách života? Cestou hore po schodoch, kde si idem navariť kávu a užiť pilulku, si prajem, aby to nikdy nezistili.

Každé ráno užívam pilulku a to ma drží pri živote. Vďaka tomu mám svoju leukémiu pod kontrolou a môžem sledovať, ako moje deti rastú, a počuť čvirikať papagáje, ktoré chovám. Ospravedlňujem sa za ten šok. Popísal som idylickú scénu a teraz zrazu hovorím o pilulkách a leukémii, ale je to súčasť môjho života. Toto hrozné ochorenie je hlboko vo vnútri môjho tela a nič iné okrem tejto pilulky ho nedokáže udržať. Samozrejme, okrem viery. Áno, viera mi pomáha.

Pred dvadsiatimi rokmi diagnostikovali môjmu otcovi, ktorý bol pre mňa všetkým, rakovinu a on ma požiadal, aby som mu pomohol prejsť tým všetkým, aby som ho zobral na liečbu a držal ho za ruku, keď jeho telo pomaly upadalo. Aj som to urobil. Keď naposledy zatvoril oči, zložil som sa a rozplakal sa. No ešte predtým, ako vyschli slzy z jeho odchodu, skôr ako som stihol jeho smrť dostatočne oplakať, moja sestra zomrela na to isté ochorenie. Nepoznáte ma, ale som vysoký a silný – pracoval som v ozbrojených zložkách! Mám veľké ruky, ruky skutočného robotníka, a hlboký hlas. Dušou som farmár a príroda je mojou veľkou láskou. Ale keď ten istý vrah, rakovina, mi zobral ich oboch, niečo v mojom vnútri začalo hniť. Bolo to, ako keby som predtým bol plný piesní a slnka a zrazu prišla zima a búrky, ktoré nikdy nekončia – tá hrozná zima, ktorá nikdy nekončí. „Ja nedostanem rakovinu,“ povedal som jedno ráno mojej manželke. „Sľubuješ?“ spýtala sa ma. „Už som niekedy nedodržal sľub?“ Odpovedal som a pohladil som ju po tvári. Neodpovedala.

V roku 2009 mi po bežnej preventívnej kontrole môj všeobecný lekár zavolal a povedal mi, aby som hneď k nemu prišiel. Ruky sa mi triasli, takže šoférovala moja manželka. Keď sme konečne prišli, vyslovil slovo „leukémia“. Moja žena sa na mňa nepozrela. Obaja sme si uvedomili, že som porušil sľub. „Lymfocytová leukémia,“ povedal. „Nejde o bežný typ, skôr zriedkavý – mutácia typu p17.“ V tom momente som na lekárových pleciach uvidel anjela smrti, ako si tam sedí a fajčí cigaretu, pozerá sa na mňa a usmieva. „Dostal som ťa, však?“ povedal. Pozrel som sa mu do očí a chcel som mu odpovedať – povedať, že nie som ako môj otec a sestra, že s ním môžem bojovať, poraziť ho, no nemohol som.

Plač mojej manželky ma prebudil a zrazu v tom momente som sa zložil a tiež som sa rozplakal. Budúcnosť nevyzerala ružovo. Počet mojich krviniek sa každou  chvíľou zdvojnásoboval, bolela ma každá časť tela a chemoterapia ma vyčerpávala. Zrazu som doma nedokázal nič urobiť, nechodil som do práce a okrem toho, že som ležal na gauči a sledoval, ako si každý okrem mňa žije svoj život, som nerobil nič. Počas pravidelného vyšetrenia u lekára som sa ho spýtal: „Dá sa niečo robiť? Nejaké lieky?“ „Len Boh vám môže pomôcť,“ odpovedal mi. To bol ďalší šok, ako keby som už nebol dostatočne zlomený a otrasený.

Začal som premýšľať o nebi, či by som sa tam dostal, alebo nie. Vlastne som sa toho až tak neobával. Aj keby som sa nedostal do neba (hoci musím povedať, že som dosť dobrý človek), peklo by pre mňa nebolo novinkou. Tu, v pozemskom svete, som si okúsil už značné peklo. Boh ma neochránil pred pozemským peklom života.
Dozvedel som sa o nadchádzajúcej konferencii v Izraeli, na ktorej sa mal zúčastniť popredný odborník na leukémiu z veľkej nemocnice v Houstone. Najlepší lekári sa s ním rozprávali, povedali mu o mne, o ochorení a mutácii. On im povedal o lieku, o tom, čo mi zachránil život. Jeho účinok, ktorý sa prejavil už v priebehu pár dní, ohromil aj môjho lekára. Drží ma pri živote a blokuje ochorenie. Trvalo mi nejaký čas, kým som sa k tomuto lieku dostal a stálo ma to peniaze, veľa peňazí. Mohol by zachrániť stovky pacientov s leukémiou.

Môj otec, česť jeho pamiatke, prežil koncentračný tábor Bergen-Belsen. Pár dní pred smrťou mi povedal. „Pini´le, nič nie je nemožné.“ Takže, pokiaľ ide o mňa, nič nie je nemožné. Poskytol som rozhovory do všetkých médií, organizoval som demonštrácie, platil som peniaze a využíval svoje konexie. Až jedného dňa mi poštou prišiel liek. Odvtedy som ho neprestal užívať. Je to kľúč k môjmu životu. Ale čo zvyšní pacienti? Nedostanú ho? A čo bude s  niekým, kto nemá dosť peňazí a rodinu na svojej strane? Je odsúdený na smrť?

Ja, ktorému lekár dával len šesť mesiacov života, som vďaka tejto liečbe živý a šťastný a ešte mám veľa vecí pred sebou! Ako ťažké je pridať do koša zdravotníckych služieb lieky zachraňujúce život, ktoré poskytujú dlhý dobrý život? Tento liek mi zachránil život a môže zachrániť aj mnoho iných životov. Niektorí ľudia ho už možno dostali a prajem si, aby viac pacientov dostalo túto vzácnu príležitosť viesť dlhý život. Dal som svojej manželke sľub a nakoniec som ho dodržal, a to vďaka lieku a viere. Už nie sú žiadne slzy. Častejšie sa usmievam. Ale nie je tomu koniec. Bojujem za ostatných pacientov, aby aj oni mohli žiť. Naliehavo vás prosím. Deň, keď sa dozviem, že niekto si nemohol dovoliť liek a teraz už nie je medzi nami, bude deň, keď si spomeniem na môjho otca, sestru a prázdnotu tohto sveta a tiež na bolesť. Bolesť rozbije všetky steny a podmaní si každú bunku môjho tela. Ktoré je už aj tak unavené.

PHSK/IBR/0917/0001