Stigmatizácia a iné prekážky v liečbe duševných porúch

Zdieľať cez e-mail
Stiahnuť
Vytlačiť

Hlavnou prekážkou pri liečbe duševných porúch sú nedostatočné znalosti, informácie o príznakoch a možnostiach účinnej liečby na jednej strane a šírenie nesprávnych negatívnych názorov (stereotypov) o duševných poruchách v spoločnosti, čo vedie k negatívnym vplyvom na pacientov (stigmatizácia). Okrem toho je stále nedostatok určitých jednotiek zaisťujúcich psychiatrickú terapiu, hlavne ambulancií a iných foriem liečby mimo nemocnice.

Zapamätajte si!

Pri duševných poruchách je obzvlášť náročná skutočnosť, že s rastúcou závažnosťou ochorenia si pacienti bývajú menej vedomí prítomnosti tohoto ochorenia.

Narušuje to ich rozhodovanie o spolupráci s psychológom alebo lekárom a vedie k oneskoreniu diagnózy a liečby. Znižuje to pravdepodobnosť rýchlej liečby príznakov ochorenia v úvodnom štádiu. Z toho dôvodu hrajú členovia rodiny pacienta hlavnú úlohu, keďže môžu byť prví, ktorí si všimnú určité nepríjemné prejavy alebo správanie člena ich rodiny. Je veľmi dôležité, aby pacienti, aj keď sami nevnímajú nič negatívne vo svojom správaní, zvažovali komentáre a poznámky blízkych, dobrosrdečných osôb, poslúchli ich a vyhľadali lekára alebo psychológa. Pacient niekedy iba po dokončení liečby príde na to, že mal epizódu duševnej poruchy.

CEE_SCHIZO_disease_01_D
Stock photo. Posed by model.

Je dôležité vedieť, že...

Ďalším problémom spôsobujúcim oneskorenie pred vyhľadaním lekára a liečby, je bežné presvedčenie, že duševné poruchy sú „horšie“ než iné ochorenia. Nazýva sa to stigmatizácia, t.j. verejné odsúdenie osoby alebo skupiny osôb, v tomto prípade pacientov s duševnou poruchou alebo ochoreniami, a ich odmietnutie v spoločenských skupinách.

V našej spoločnosti sa stále stretávame z neopodstatneným negatívnym prístupom k pacientom s duševnými poruchami. Poruchy sú vnímané ako zahanbujúce a s pacientmi sa zaobchádza ako s „horšími“ ľuďmi. Vo všeobecnosti sa ľudia vyhýbajú kontaktom s psychiatrami a psychiatriou, keďže sa boja, že budú „označení“ ako duševne chorí (blázni, idioti), stigmatizovaní, ich celý život sa zhorší a spoločnosť, vrátane blízkej rodiny, ich odmietne.

Tieto záporné príznaky k ľuďom s duševnou poruchou sú hlavne dôsledkom nedostatočných znalostí o týchto poruchách a ich skutočnej liečbe.

Rozvoj v medicíne, hlavne objav a zavedenie psychotropných liekov v polovici minulého storočia pôsobiacich proti depresii, psychózam, úzkosti a stabilizujúcich náladu, významne zmenil klinický obraz, priebeh a prognózu duševných ochorení.

Viete, že...

Väčšinu duševných ochorení je možné účinne liečiť ambulantne, ak sú dostatočne včas diagnostikované a ak sa ich príznaky nenechajú príliš rozvinúť.

Prípady akútnych, závažných a zhoršených duševných porúch vyžadujúcich nemocničnú liečbu dosahujú viditeľné zlepšenie približne po 2 týždňoch, prepustenie z nemocnice je obvykle možné po 4 až 8 týždňoch.

Nedostatočné znalosti o liečebných možnostiach duševných ochorení, v spoločnosti populárne presvedčenie, že nie sú liečiteľné, a nepodložené negatívne stereotypy o osobách s duševnou poruchou sú faktormi, ktoré závažne obmedzujú prístup pacientov k liečbe a ich návrat do normálneho života v spoločnosti po dokončení liečby.

Zapamätajte si !

Strach z duševného ochorenia je v mnohých prípadoch zodpovedný za oneskorené začatie liečby, t.j. jej začatie až po rozvoji ochorenia, kedy už je liečba náročnejšia než v úvodných štádiách.

Závažná chyba, ktorej sa dopúšťajú osoby z okolia pacienta a ktorá komplikuje rozhodnutie podstúpiť liečbu je ich mylné presvedčenie, že za divným, občas ťažko zvládnuteľným alebo bizarným prejavom chovania pacienta je jeho nevôľa, zlý charakter a zlomyseľnosť. Za príznaky duševných porúch pacient nemôže, trpí nimi rovnako.

Zapamätajte si !

Takéhoto pacienta nie je dobré obviňovať, odsudzovať, trestať, poúčať, vyhrážať sa mu ani ho ponižovať. 

K pacientovi je potrebné pristupovať láskavo, s porozumením a podporou. Takisto je potrebné zlepšiť náladu pacienta, pomôcť mu znovu získať nádej, stlmiť jeho úzkosť, zlepšiť pocit bezpečia a nakoniec ho presvedčiť, aby sa obrátil na psychiatra a začal s liečbou.

Tieto odporúčania a návrhy sú pre pacienta dobré, keďže sa často môže sám seba v dôsledku emočnej poruchy, narušeného myslenia a vnímania nesprávne a zbytočne viniť, čo je ale takisto príznakom poruchy. Takýto pacient stráca nádej a podlieha prehnaným strachom a úzkosti, aj keď je dôležité, aby si udržiaval odstup, zmieril sa a nevzdával sa nádeje.

Zobraziť viac