Náš web J4P používa metódy zhromažďovania údajov opísané v Pravidlách používania súborov cookies. Ak chcete zistiť, ktoré typy cookies naša webová lokalita používa, prečítajte si prílohu k spomínanému dokumentu. Ak súhlasíte s používaním súborov cookies, pokračujte ďalej v používaní našej webovej stránky. Viac o cookies.

Sedieť na pódiu a dávať rozhovory pred stovkami ľudí je zaujímavá skúsenosť, hlavne ak sa pravdepodobne každý z divákov opýta nasledujúce otázky: Ako to robíme?

Komu povedať, že trpím schizofréniou? A ako na to? - Porozprávajme sa o tom! Naše skúsenosti z prvej ruky

Odkiaľ berieme odvahu rozprávať sa s toľkými ľuďmi o našich najvnútornejších, najhrozivejších skúsenostiach? Predtým to však takto nebolo. Keď moje ochorenie pred šestnástimi rokmi začalo, psychológia a psychiatria boli tabuizované. Tam sme začali.
Nikdy nezabudnem, ako som sa prechádzal po uliciach môjho rodného mesta po mojej prvej psychotickej epizóde a cítil som, ako si ľudia na mňa ukazujú prstom „Tam ide ten blázon!“ Génius, ktorý má iné zmýšľanie ako bežní ľudia. Potom, v priebehu rokov som si pomaly uvedomil, že to nie je moja genialita, špeciálna schopnosť, ale ochorenie.
A potom jedného rána, po takmer desiatich rokoch terapie a nespočetnom množstve psychotických epizód, som sa pozrel do zrkadla a vtedy som si uvedomil, že som duševne chorý človek. V tom čase som netušil, že tento moment by mal byť základom vývoja v najbližších rokoch. Pretože len čo som si priznal svoje ochorenie, môj príbeh začal byť napínavý. Konečne som si začal byť vedomý sám seba a cítil som potrebu zmeny. Vďaka ľuďom, ktorí mi pomáhali, som bol schopný začať pracovať a meniť seba, môj životný štýl, moje základné paradigmy, krok za krokom.
Samozrejme, nezačal som verejným prejavom, ako by ste si mysleli. Najprv som sa zdvôveril vzdialenejším príbuzným mimo mojej najbližšej rodiny. Ja a moja manželka, Dori, sme sa postupne naučili hovoriť o mojom ochorení priateľom a známym. Najprv sme vysvetlili toto ochorenie v úzkom kruhu priateľov a neskôr niektorým známym. Začal sa úprimný rozhovor o schizofrénii bez tabu. Ľudia okolo nás mali veľa otázok a my sme boli prekvapení, koľkí z nich sa zapojili. A nakoniec, po niekoľkých rokoch príprav, sme začali robiť verejné vystúpenia, ale to je iný príbeh.
Chceli by sme sa s vami podeliť o to, čo predtým predstavovalo najväčšiu stigmu v našich životoch. Bolo to presne pred tromi rokmi, počas svetového dňa duševného zdravia. Poviem vám, že seba-stigmatizácia bola tou najťažšou stigmou, s ktorou sme sa museli vysporiadať. Túto tému sme mystifikovali tým, že sme sa neodvážili priznať si ochorenie a neurčito sme naň odkazovali. Keď som si ochorenie nakoniec priznal, prijal som svoje ochorenie aj svoju novú životnú situáciu. My, duševne chorí, sme rovnako ľudia ako ktokoľvek iný. Sme plní snov, túžob, cieľov a chceme milovať a byť milovaní a obklopení našimi zdravými príbuznými, priateľmi a známymi.
Podarilo sa nám to a podarí sa to aj vám, ak to naozaj chcete! Ak veríte, dokážete zmeniť svoj vlastný malý svet, z milosti Božej, pre vaše vlastné dobro a svoje okolie. Svet sa mení zo dňa na deň a menia sa aj ľudia. Ide o to, že stojí za to sa zmeniť z vlastnej iniciatívy, pretože ak nás núti život zmeniť sa, môže to byť oveľa bolestivejšia cesta.
 
© 2019 Dániel Oravetz a Teodóra Kulcsár

EM-28090